Repík lekársky je tradičná liečivá bylina, ktorá sa v ľudovom liečiteľstve používa už stáročia. Patrí medzi veľmi univerzálne bylinky so širokým spektrom využitia – najmä pri problémoch s trávením, pečeňou, močovými cestami, pokožkou a zápaloch slizníc. Repík lekársky (lat. Agrimonia eupatoria) patrí do čeľade ružovitých (Rosaceae). Ide o viacročnú rastlinu dorastajúcu približne do výšky 30 – 100 cm.
Zbiera sa vňať počas kvitnutia v období od júna do septembera. Suší sa v tieni na vzdušnom mieste alebo pri nízkej teplote. Uchováva sa v suchu, tme a dobre uzavretej nádobe. Zbierame vrchnú časť vňate (stonku s listami a kvetmi), približne 20–30 cm od vrchu. Bylinku nevytrhávame s koreňom, ale opatrne striháme alebo lámeme, aby sa mohla znovu obnoviť. Najvhodnejší čas zberu sú suché a slnečné dni, po opadnutí rannej rosy. Pre miesto zberu si vyberáme čisté lokality mimo ciest, polí chemicky ošetrovaných a priemyselných oblastí.
Spôsoby použitia:

Repík sa v minulosti nazýval aj „bylina dlhovekosti“, pretože sa používal pri očiste krvi a na posilnenie organizmu. V starovekom Grécku a Ríme bol repík považovaný za posvätnú liečivú rastlinu a používal sa na hojenie rán vojakov. V stredoveku bol repík jednou z najdôležitejších kláštorných bylín – pestoval sa v liečivých záhradách mníchov. Ľudové liečiteľstvo ho považovalo za „bylinu pečene“ – používal sa pri žltačke, únave a „zlej krvi“. Repík je známy aj tým, že jeho suché plody sa zachytávajú na oblečení a srsti zvierat – vďaka tomu sa v prírode prirodzene šíri. V Anglicku sa repíkový čaj tradične nazýval „soldier’s tea“ (vojenský čaj), pretože ho pili vojaci na posilnenie a dezinfekciu rán. Napriek jemnému vzhľadu ide o veľmi odolnú rastlinu, ktorá dokáže rásť aj na chudobných, suchých pôdach.